Slovo retroaktivita má latinský pôvod a v užšom slova zmysle znamená "spätnú platnosť trestnosti do obdobia, keď sa akt nepokladal za trestný čin." Zákaz retroaktivity v tomto zmysle patrí do oblasti trestného práva a je vyjadrený v článku 50 Ústavy Slovenskej republiky tak, že "Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný." Teda nikoho nemožno trestne stíhať za skutok, ktorý v čase spáchania trestným nebol a nikomu nemožno uložiť iný trest ako ten, ktorý bol v čase spáchania skutku obsiahnutý v našom právnom poriadku.

     V širšom slova zmysle retroaktivita znamená "spätnú pôsobnosť akýchkoľvek právnych noriem". O neprípustnosti retroaktivity právnych noriem sa hovorí a píše pomerne často a v najrôznejších súvislostiach. Napríklad v januári 2002 došlo ku všeobecnej zhode v tom, že nemožno novelizovať so spätnou účinnosťou zákon o veľkej privatizácii (v súvislosti s privatizáciou SPP). Na neprípustnosť retroaktivity upozorňoval vo svojom vyhlásení aj štátny tajomník Viliam Vaškovič, ktorý sa 25.2.2002 vyjadroval k požiadavkám na odškodnenie klientov nebankových subjektov.

     Jednoznačne odmietavé stanoviská k retroaktivite akýchkoľvek právnych noriem sú obsiahnuté aj v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky. Tieto nálezy nepochybne zaväzujú všetky subjekty verejnej moci vydávajúce právne normy - počnúc Národnou radou SR a končiac najnižším článkom štátnej správy alebo samosprávy. Nálezy Ústavného súdu SR sú v plnom znení prístupné na www.concourt.sk  a nepotrebujú komentár.

 
*

Z nálezu Ústavného súdu vo veci PL.ÚS 36/95,
ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 131/1996 Z.z.

 
 
     V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou).

*
Z nálezu Ústavného súdu vo veci PL.ÚS 25/00,
ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 20/2002 Z.z.
 

 
     Ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c zákona o Fonde detí a mládeže sú retroaktívne, odporujú princípu právnej istoty, a preto nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy "Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon".