Nie je
tajomstvom, že drvivá väčšina tepelných rozvodov má už dávno
po svojej životnosti (20 až 30 rokov), že do opráv a
údržby tepelných rozvodov držitelia licencií takmer nič
neinvestujú a obrovské straty tepla a teplej úžitkovej vody
sa preto neustále zvyšujú. Za týmito obrovskými stratami sa
skrývajú obrovské množstvá palív, ktoré boli pri výrobe
tepla spálené zbytočne, obrovské množstvá zbytočných
exhalátov i obrovské sumy peňazí, ktorými sú tieto tepelné
straty každoročne vykrývané.
Štát udeľuje podnikateľom licencie nielen na výrobu a výkup,
ale aj na rozvod tepla a nesmie sa nečinne prizerať na to,
ako sa veľká časť tepla a TÚV stráca „niekde v rozvodoch“.
Štát ma k dispozícii informácie o týchto stratách
(momentálne ich pod položkou „normatív účinnosti
jednotlivých častí sústav tepelných zariadení“ zhromažďuje
Úrad pre reguláciu sieťových odvetví) a nemal by pred
nimi donekonečna zatvárať oči.
Slovenská republika je viazaná Montrealským protokolom,
Kodanským dodatkom k tomuto protokolu, Viedenským dohovorom
o ochrane ozónovej vrstvy i ďalšími medzinárodnými
dokumentmi, ktorých cieľom je znížiť emisie látok, ktoré
ohrozujú život na Zemi. Ale úradníci a spolu s nimi aj
takzvaní ochrancovia životného prostredia sa tvária, že u
nás je v tejto oblasti všetko vporiadku. Slová ministra pre
životné prostredie, ktorý je s trendom znečisťovania
ovzdušia na Slovensku veľmi spokojný, sú toho dokladom.
Slovenská vláda dosiahla podľa tlače nevídaný úspech, keď
predala nemenovanej japonskej firme 200 000 ton uhoľnatých
emisií, čo bol prvý obchod podľa medzinárodných dohôd z
Kjótó. Emisie majú hodnotu 3 až 7 USD za jednu tonu, na
základe čoho by sa hodnota uzatvoreného obchodu mohla
pohybovať medzi 600 000 až 1,4 milióna USD. Získané
prostriedky bude môcť Slovensko použiť na ekologické
projekty v oblasti životného prostredia, povedal minister
László Miklós a vzápätí dodal: „Slovensko je z hľadiska
Kjótskeho protokolu vo veľmi dobrej pozícii. Ak udrží
súčasný trend znečisťovania ovzdušia, nemusí už robiť
žiadne významné opatrenia.“ Ak sa takto vyjadruje šéf
rezortu, ktorý má starostlivosť o čistotu ovzdušia v popise
práce, čo môžeme očakávať od iných ? Politiku smerujúcu ku
reálnemu zníženiu strát v tepelných rozvodoch a tým aj ku
zlepšeniu nášho ovzdušia asi ťažko !
Štát stráži prostredníctvom povinných emisných kontrol
množstvo i zloženie exhalátov, ktoré unikajú do ovzdušia z
výfukov motorových vozidiel. Ale o obrovské množstvo
exhalátov, ktoré unikajú do ovzdušia z komínov tzv.
centrálnych zdrojov tepla sa takmer nezaujíma. Formálne síce
vyžaduje od výrobcov tepla protokoly overovania
hospodárnosti a zhromažďuje aj tzv. doplňujúce údaje o
prevádzke sústav tepelných zariadení (rozhodnutie č.
611/2002 Z.z.), ale o dôslednom overovaní hospodárnosti
možno pochybovať.
Straty tepla sú prirodzené a pokiaľ budú existovať centrálne
dodávky tepla a teplej úžitkovej vody, budú existovať aj
straty tepla na trase medzi miestom jeho výroby a miestom
jeho spotreby. Nemožno im zabrániť, možno ich len
minimalizovať. Štátni úradníci s obľubou proklamujú, že
straty tepla v tepelných sieťach sú dané normami a dodávateľ
tepla má možnosť zahrnúť do ceny tepla len také percento
strát, ktoré mu vyplýva z atestu. Tvrdia, že do ceny tepla
si nemôže dať dodávateľ inú stratu, než akú mu stanovuje
daný normatív a ak je skutočná strata tepla vyšia, musí ju
hradiť zo svojho zisku (vyhlásenie zástupcu Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví 5.11.2000 v relácii Popoludnie s
rozhlasom).
Ak je to tak, prečo je spotrebiteľom i odberateľom tepla
odopierané právo na informácie o daných normatívoch strát ?
Novozriadený Úrad pre reguláciu sieťových odvetví dostal do
svojho vienka aj ochranu záujmov spotrebiteľov (§ 2
zákona č. 276/2001 Z.z.) a preto by nemal mať problém s
poskytovaním informácií o skutočných stratách v konkrétnych
tepelných zariadeniach, či so zverejňovaním spomínaných
„normatívov“ tepelných strát, ktoré smú byť zahrnuté do
vykalkulovanej maximálnej ceny tepla.
To čo je pre úradníka len tzv. doplňujúcim údajom, je pre
spotrebiteľa často rozhodujúcim údajom. Spotrebiteľ má právo
vedieť nielen to, aké sú skutočné straty ktoré financuje,
ale aj to, aká norma strát platí pre jeho dodávateľa. Ani
informácie o množstve spotrebovaného paliva, o množstve
vyprodukovaných exhalátov, o celkovom množstve vyrobených
gigajoulov, o celkovom objeme dodávok teplej úžitkovej vody,
o stratách vo verejných tepelných rozvodoch a podobne nemôžu
byť občanom s poukázaním na obchodné tajomstvo odmietnuté.
Vyplýva to z § 10 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o
slobodnom prístupe k informáciam, podľa ktorého občanom
nemôže byť s poukázaním na obchodné tajomstvo odmietnutá
informácia:
- týkajúca sa závažného vplyvu na zdravie ľudí, svetové
kultúrne a prírodné dedičstvo, životné
prostredie vrátane biologickej diverzity a ekologickej
stability,
- o znečisťovaní životného prostredia,
- ktorá sa získala za verejné financie alebo sa týka
používania verejných financií alebo nakladania s majetkom
štátu alebo majetkom obce,
- o štátnej pomoci a informácie o hospodárení s verejnými
prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu alebo majetkom
obce a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na
základe uzatvorenej zmluvy.
Občan má na uvedené informácie neodňateľné právo a musí
dostať odpovede na všetky otázky týkajúce sa nielen
problematiky životného prostredia v celej jej šírke, ale aj
na všetky otázky týkajúce sa majetku obce (do vlastníctva
ktorej centrálne zdroje tepla často patria). Právo na
informácie je jedno zo základných práv človeka a je na nás,
či a ako ho využijeme. Či sa necháme odbiť tvrdením, že nami
požadované informácie podliehajú obchodnému tajomstvu, alebo
budeme trvať na tom, že plytvanie palivami v CZT, či
zjavné straty vo verejných tepelných rozvodoch majú
závažný vplyv nielen na životné prostredie, ale aj na
zdravie ľudí. |